Milý brat, milá sestra,
Chcem sa podeliť s Tebou, ako som ja sama hľadala cestu a na jej konci som bola naplnená Duchom Svätým. Boh tento príbeh pripravil pre túto chvíľu, aby si Ty bol požehnaný (á).
Boh sa dotkol môjho srdca, keď som mala 16 rokov. Od tej doby som hľadala, kde alebo kto by mi mohol dať to, čo sa odohralo v mojom srdci. Keď som mala 20 rokov, založila som si rodinu, ale so svojím životom som nebola spokojná. Pozorovala som Rómov, ako odchádzajú do iných krajín za lepším životom. Tak som si povedala, že možno aj ja tam nájdem, čo hľadám. Do Nemecka sme s mužom a dcérou pricestovali už tretí krát. Po niekoľkoročnom spolužití sa tu naša cesta rozdvojila. Navyše som ostala v požehnanom stave. Ako plynul čas, veľmi rýchlo som si zvykla a zamilovala si túto krajinu, ľudí a pohodlný život. V tom čase prišlo na svet aj moje druhé dieťa – syn Mario. O niekoľko mesiacov mi prišli papiere zo súdu, že už mi nebude predĺžený pobyt v tomto štáte. Ani som o tom nevedela, ale Boh ma preskúšal, či to, čo mám v srdci, je túžba po Jeho prítomnosti, alebo po hmotných veciach. Vedela som, že keď sa vrátim na Slovensko, nebude ma tam čakať ľahký život.
Dostala sa mi ešte jedna možnosť: vydať sa a tak získať občianstvo v štáte. Lenže to by bolo formálne manželstvo a možno po niekoľkých rokoch by prišiel rozvod. Mala som strach a pozerala som na svoje deti. Ale ja som očakávala niečo viac a preto som túto možnosť odmietla. Keď som sa vrátila na Slovensko, bol chladný november a moja vlastná rodina ma neprijala. V ubytovni pre matky s deťmi nebolo voľné miesto. Prvé dva dni sa naším domovom stala stanica. Po tom čase som bola upozornená políciou, že toto nie je miesto, kde môžem zostať s deťmi. Navyše som si večer všimla, že môj syn, ktorý mal len 7 mesiacov, ochorel. Nemala som ešte slovenský rodný list a ani kartičku poistenca. Bolo mi veľmi ťažko, ale musela som sa rýchle rozhodnúť. Rozhodnúť sa tak, aby som deti zachránila a zároveň o nich neprišla. V ten večer mi ich odniesli do detského domova a ja som ostala na ulici. Niekoľko dní potom, sa v ubytovni uvoľnilo miesto. A začal boj o deti. Každý deň som chodila do domova, kde mi riaditeľka povedala: „pani, ale to nie je len tak jednoduché dať deti do domova, a potom si ich len tak vziať.“
Asi po desiatich dňoch som boj vyhrala a s radosťou sme sa zabývali v ubytovni. Po dlhšom čase som si všimla rodinu, ktorá sa tu práve nasťahovala. Pozorovala som ich dlhší čas, pretože som videla, že sa odlišujú od iných rodín. Bolo v nich niečo zvláštne, čo priťahovalo moju pozornosť. Raz ma oslovili a spýtali sa ma, či ma môžu navštíviť a porozprávať sa. Súhlasila som. Keď prišli, začali nám rozprávať svedectvá, čo Boh urobil v ich živote, ako im zachránil manželstvo a podobne. Prečítali nám evanjelium z Biblie a vysvetlili, čo tým chce Boh povedať do našich životov. Pamätám si, ako sa mi to veľmi páčilo, akoby som dostala nové oči a uši. Na otázku, či chcem prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa som rýchlo odpovedala: áno. Uvedomila som si, že On je to, čo som celý čas hľadala. (5M 4:29).
Po dvoch týždňoch som navštívila spoločenstvo Devleskero Kher, kde práve krstili bratov a sestry. Keď som odchádzala domov, moje srdce bolo naplnené Duchom Svätým. Mala som pokoj, a celá som sa akoby vznášala. (Iz 40:31)
Dnes navštevujem toto spoločenstvo už piaty rok a som šťastná, že sa môžem volať Božím dieťaťom. S Ježišom zvládam všetky prekážky v živote, aj to, že som 4 roky na invalidnom vozíku. Všetku moju vieru vkladám do Neho a verím, že raz príde čas, keď budem opäť sama chodiť, dokonca aj tancovať.
Ježiš chce žiť aj v Tebe. Sláva mu v nebi aj na zemi.
Sestra Denisa